Pochádzam z evanjelickej rodiny, kde ujo a jeho otec boli biskupmi, pričom od malička som bol vedený k viere či to už bola doma alebo v božom chráme. Starká bola naučená chodiť každú nedeľu do kostola a tak isto viedla k tomu aj nás. Ale viete ako to je keď idete s deťmi do kostola vôbec neposedia na mieste a stále musia niečo robiť a presne taký som bol na začiatku aj ja. Ako tak roky plynuli začal som duchovno vnímať hlbšie a postupom času sa pre mňa nedeľa spájala s kostolom a vierou. V staršom veku ma pozval pán farár na dorast a mládež, s tým že by ma to mohlo ešte viac zaujať a obohatiť ako mladého človeka, mal pravdu vždy sme si zašportovali, zaspievali a potom nám niečo múdre povedal pán farár a tak som mohlo vnímať slovo aj takouto formou určenou mladším.
Jedného dňa sa ma spýtal pán farár, či by som mu nechcel pomáhať starať sa o kostol pred službami božími a po nich a tiež upravovať okolie kostola. Samozrejme som súhlasil s tým že to bude nejaká nová skúsenosť pre mňa. Staral som sa kompletne o chod kostola a o vzhľad záhrady a námestia pred ním. Nie vždy to bolo jednoduché prísť do kostola o hodinu skôr aby som pripravil celý kostol na služby božie. Ale vždy som sa prekonal a prišiel som. Bola to dobrá skúsenosť popri strednej škole naučiť sa zodpovednosti a precíznosti. Každú nedeľu keď som prišiel a pripravil celý kostol, vždy mi ostalo chvíľu času a čítal som si tabule ktoré boli venované rôznim osobnostiam na stenách kostola. Musím povedať že dovtedy to boli pre mňa len mená farárov, no keď som začal bádať hlbšie v archívoch o aké osobnosti ide ostal som v nemom úžase. Zrazu to pre mňa neboli len mená, ale osudy či životné príbehy, ktoré neboli jednoduché a v mnohom až nepredstaviteľne náročné. Neboli to len páni farári, ale doslova bojovníci, buditelia a v mojom mladom veku hrdinovia, veď peripetie aké prekonávali v neľahkej dobe si dnes ani neviem predstaviť. Pamätné tabule boli venované osobnostiam Jurajovi Janoškovi , Michalovi Miloslavovi Hodžovi, Jurajovi Tranovskému a Vladimírovi Kunovi. No to som ešte netušil čo ma čaká a aké ďalšie životné osudy sa dozviem a po akých miestach budem kráčať.
Keď som sa staral o trávnik a čistotu námestia v okolí kostola stále mi padol pohľad na starú faru pred ktorou sa týči socha Ľudovíta Štúra. Nevedel som prísť na to čo je v druhej polovici starej fary pretože tam boli dva vchody ale prístupný bol vždy iba jeden. Vždy ma fascinovala táto budova ktorá je pri kostole no až neskôr som zistil, že druhá polovica je Tatrín. Predtým to fungovalo ako celok spolu ale až neskôr sa to rozdelilo na múzeum a faru. Tatrín bol jeden z najvýznamnejších slovenských spolkov, pred Maticou slovenskou ten najvýznamnejší. Cieľom spolku bolo podporovať kultúrny život a vzdelanosť na Slovensku. Sústredil sa na vydávanie a distribúciu kníh v slovenskom jazyku, tým značnou mierou prispel ku kodifikácii slovenského jazyka. A spísane tu boli aj Žiadosti slovenského národa. Členmi spolku Tatrín boli najvýznamnejšie osobnosti nášho národa, významní buditelia slovenského národa ako Michal Miloslav Hodža, Ľudovíť Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Samo Chalupka, Gašpar Féjerpataky-Belopotocký a mnohí daľší, jednoducho čo meno to obrovská osobnosť. A ja som sa zrazu ocitol priamo v priestoroch kde sa stretávali, kde diskutovali, keď si to človek hlbšie uvedomuje tak je to až neuveriteľné. V hlave mi bežala myšlienka že stojím práve na mieste kde sedel Štúr a viedol rozhovor s Hodžom.
Stále viac a viac ma lákalo poznanie tých miest, čo všetko sa tu mohlo odohrať.
Keď som pracoval okolo kostola a chodil tiež okolo Tatrína na vonkajšej fasáde ma zaujali pamätné tabule venované buditeľom ktorých som spomínal vyššie. Vždy som si ich prečítal a zamyslel sa nad posolstvom ktoré nám zanechali predstavitelia Tatrína. Vo väčšine na spodku týchto pamätných tabúľ bola podpísaná Matica slovenská ktorá je práve mladšou sestrou, teda pokračovaním spolku Tatrín.
Bádanie po zaujímavostiach histórie ma doviedlo až do Domu Matice slovenskej v Liptovskom Mikuláši kde som sa spoznal s aktívnymi členmi záujmového odboru Mladá Matica ale aj s ďalšími členmi v Miestnom odbore Matice slovenskej. Na otázku, čí nemám záujem vstúpiť za člena Matice slovenskej a spoznávať ďalšie zaujímavé veci z našej histórie som samozrejme odpovedal kladne. Aktívne som sa zúčastňoval na podujatiach organizovaných Maticou slovenskou a spoznával som históriu svojho národa. Veľmi sa mi páčili podujatia na ktorých sa len nehovorilo ale bola pre divákov pripravená živá ukážka, teda scénka. Po istom čase som dostal ako dobrovoľník možnosť si zahrať v takejto scénke aj ja. Páčilo sa mi keď sme hrali nejakú scénku, ako napríklad 75. výročie Slovenského národného povstania a mnohé ďalšie. Taktiež moje prvé kontakty s matičiarmi som zažil na celonárodnom zraze Mladej Matice v Hrabušiciach pri Spišskej Novej Vsi v národnom parku Slovenský raj. Pre nás bol pripravený bohatý program počas ktorého sme sa mohli spoznávať a vymieňať si svoje zážitky a skúsenosti. Samozrejme šport, turistika, Národný výstup na Kriváň, uctievanie si množstva významných osobností a udalostí, sa pre mňa stalo jedinečným. Teraz som rád, že som prešiel takúto cestu a dnes môžem stáť v organizačnom dianí činnosti matičiarov a aktívne sa zapájať do života tejto našej jedinečnej inštitúcie.
A toto je len začiatok mojej cesty spoznávania našej histórie s členmi Mladej Matice…
Lukáš Havlík
člen Výboru Mladej Matice a člen OMM v Liptovskom Mikuláši
Komentovať