Diplomatické snahy česko-slovenského zahraničného odboja v rokoch 1914 ‒ 1918 by pravdepodobne neboli úspešné bez jeho vojenskej zložky, ktorú tvorili českí a slovenskí dobrovoľníci. Tí pôsobili najmä v Rusku, ale aj v Taliansku, vo Francúzsku, v Srbsku a v Grécku.
Návrat legionárov domov v rokoch 1918 ‒ 1920 nebol jednoduchý. Vznik republiky neznamenal automatický návrat do vlasti. V bojoch pokračovali najmä legionári v Rusku, kde po októbrovej revolúcii vzplanula občianska vojna. Mnohí ďalej bojovali proti boľševikom na požiadanie západných mocností, pričom sľúbená pomoc z ich strany nakoniec vôbec neprišla. Preto sa veľa z nich do vlasti vrátilo až takmer po dvoch rokoch od ukončenia Veľkej vojny. Aké však boli ich osudy?
Ferdinand Čatloš (1895 ‒ 1972)
Počas štúdií člen tajného spolku Mor ho! V priebehu vojny dezertoval a prihlásil sa do česko-slovenského zahraničného vojska v Rusku. Dôstojník 7. čs. streleckého pluku Tatranského v Berezanoch a neskôr v irkutskom tábore pre slovenských zajatcov. Bol účastníkom tvrdých bojov proti Nemcom o železničnú stanicu Bachmač (1918). Neskorší generál a minister obrany SR.
Ján Gustáv Čipka (1881 ‒ 1918)
Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády prebehol do ruského zajatia v roku 1915. Do légií bol prijatý v júni 1917. Aktívne presadzoval rovnoprávne postavenie slovenských dobrovoľníkov s českými príslušníkmi légií. Krátko slúžil v 12. rote 7. pešieho pluku „Tatranského“. Tragicky zahynul pri páde z vlaku v roku 1918 v staničke Bolotnaja.
Vladimír Daxner (1888 ‒ 1971)
Od roka 1917 ako práporčík aktívne organizoval čs. dobrovoľníkov. V decembri v roku 1918 bol povýšený na kapitána a neskôr poverený vedením táborovej dôstojníckej školy v Irkutsku. Prežil sibírsku anabázu a v auguste v roku 1920 sa vrátil domov. Po vojne pôsobil ako notár a kultúrny činovník. Zakladajúci člen Matice slovenskej.
Jozef Honza-Dubnický (1884 ‒ 1965)
Zúčastnil sa na prípravných poradách ku Clevelandskej dohode (po emigrácii z Rakúsko-Uhorska žil v USA). Na základe výzvy M. R. Štefánika v roku 1917, s ktorým sa osobne stretol, dobrovoľne odišiel z USA na západný front vo Francúzsku. Neskorší člen výboru Matice slovenskej a predseda Združenia slovenských legionárov.
Štefan Fajnor (1888 ‒ 1918)
Jeden z prvých slovenských dobrovoľníkov v Rusku. Napriek tomu, že bol s právnym vzdelaním pridelený k vojenskej komisii, na vlastnú žiadosť odišiel priamo na front. Patril k účastníkom bitky pri Zborove. V roku 1917 bol delegátom Česko-slovenského revolučného národného zjazdu v Kyjeve. Hrdinsky padol ako veliteľ roty pri poslednom útoku v bitke pri Buzuluku.
Rudolf Gábriš (1889 ‒ 1969)
Patril k prvým organizátorom čs. zahraničného vojska v Taliansku. V roku 1917 bol spolupracovníkom Odbočky Č-SNR v Taliansku. V roku 1918 sa zúčastnil na Kongrese utláčaných národov Rakúsko-Uhorska v Ríme. Po demobilizácii bol riaditeľom Tatra banky v Bratislave.
Mikuláš Gacek (1895 ‒ 1971)
Spisovateľ a prekladateľ. Padol do zajatia na „Karpatskom fronte“ v roku 1915. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do česko-slovenských légií. Zo sibírskej anabázy sa vrátil domov až v septembri 1920. Neskôr kultúrny činovník a aktívny člen Matice slovenskej. Po druhej svetovej vojne ho deportovali na desať rokov do sovietskych táborov. V roku 1963 bol rehabilitovaný.
Emil Ľudovít Geryk (1890 ‒1953)
Ako legionár sa zúčastnil na legendárnej bitke pri Zborove. Od konca leta v roku 1918 ho Odbočka NR poverila velením výchovného tábora pre slovenských zajatcov v Irkutsku. Po návrate domov pracoval ako dôstojník z povolania, neskôr plukovník v zálohe.
Jozef Gregor Tajovský (1874 ‒ 1940)
Pred vojnou tajomník Slovenskej národnej strany. Účastník prvého zahraničného odboja už od roka 1915, neskôr česko-slovenský legionár. Aktívny novinár a redaktor odbojových novín v Rusku. Do vlasti sa vrátil v roku 1920. V Bratislave bol prednostom legionárskej kancelárie. Významný slovenský spisovateľ a člen Matice slovenskej.
Dušan Hatala (1893 ‒ 1918)
Vyštudovaný učiteľ, pôvodom z Prietrže. Patril medzi prvých slovenských dobrovoľníkov. V lete 1917 bojoval v 12. rote 7. čs. streleckého pluku „Tatranského“ pri Zborove. Padol v bitke pri Bachmači, keď viedol ako práporčík svoju čatu do protiútoku. Pochovaný je v neznámom hromadnom hrobe.
Vladimír Svetozár Hurban (1883 ‒ 1949)
Novinár, prekladateľ, diplomat. Po vypuknutí vojny dobrovoľne vstúpil do ruskej armády. Do odboja sa zapojil v roku 1916 v Petrohrade a v roku 1917 vstúpil do česko-slovenských légií, kde dosiahol hodnosť plukovníka. Vnuk J. M. Hurbana a syn S. H. Vajanského. Po vojne pôsobil ako vojenský atašé a diplomat. Bol členom delegácie v San Franciscu pri zakladaní OSN v roku 1945.
Janko Jesenský (1874 ‒ 1945)
Právnik, advokát a spisovateľ. Zajatý koncom júla v roku 1915. V zahraničnom odboji pôsobil ako novinár, redaktor a člen agitačno-propagačného odboru NR, istý čas aj ako druhý podpredseda Odbočky NR v Rusku. V roku 1919 sa vracia do vlasti. Vysoký štátny úradník a člen Výboru Matice slovenskej. Prvý Slovák s titulom národného umelca.
Dušan Jaroslav Kardoš (1897 ‒ 1916)
Patril k vyznávačom čs. spolupráce a slovanskej vzájomnosti. V roku 1916 prebehol na východnom fronte na ruskú stranu. Ako jeden z prvých Slovákov vstúpil 4. 8. 1916 v Kyjeve do rodiaceho sa česko-slovenského legionárskeho vojska v Rusku. Dobrovoľne sa hlásil do prieskumných akcií. Padol v boji pri nočnom prieskume 8. 11. 1916 pri obci Vitoniž.
Rudolf Klačko (1892 ‒ 1975)
Do ruského zajatia padol v roku 1915 a v roku 1916 sa aktívne zapojil do čs. zahraničného odboja. Literárnu činnosť začal v legionárskych Slovenských hlasoch. V rokoch 1927 ‒ 1932 v Martine zastával funkciu druhého tajomníka Matice slovenskej.
Július Kustra (1884 ‒ 1943)
Pôsobil na talianskom fronte, kde ho zajali. V radoch vojnových zajatcov robil nábor do česko-slovenských légií. V decembri v roku 1918 prišiel s prvými legionármi do Prahy. Po ukončení prvej svetovej vojny sa vrátil do Košíc, kde si otvoril kníhkupectvo. V roku 1919 sa zaradil k zakladateľom MO Matice slovenskej v meste. Po zabratí Košíc Maďarmi v roku 1938 sa presťahoval do Spišskej Novej Vsi.
Jozef Martin Kristin (1897 – 1970)
Do légií vstúpil v New Yorku v októbri 1917. Bojoval na západnom fronte. Počas druhej svetovej vojny ho za protinacistickú odbojovú činnosť väznili v rokoch 1940 až 1945. Na základe vykonštruovaných obvinení bol znovu uväznený v rokoch 1951 až 1953 počas vlády komunistickej strany. Otec národnej umelkyne Evy Kristinovej.
Augustín Malár (1894 ‒ 1945)
Na jar v roku 1916 padol do talianskeho zajatia, kde v roku 1918 vstúpil do česko-slovenských légií. V decembri 1918 jeho pluk presunuli do novovzniknutého Československa a v priebehu roka 1919 sa zúčastnil na obsadzovaní Slovenska a bojoch proti maďarskej Červenej armáde. V medzivojnovom období pôsobil naďalej v armáde. V roku 1944 spolu s F. Čatlošom pripravoval povstanie. Zahynul po výsluchu v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Branislav Vladimír Manica (1894 ‒ 1980)
Do česko-slovenských légií dobrovoľne vstúpil v roku 1917. Bol zaradený do 7. čs. streleckého pluku Tatranského v Berezani. Do vlasti sa vrátil medzi poslednými v roku 1920. Usadil sa v Martine a angažoval sa vo viacerých regionálnych centrách spoločenských a politických organizácií. Bol účastníkom SNP.
Jozef Miloslav Országh (1882 ‒ 1939)
Do boja za slobodu sa zapojil už v roku 1914 ako člen Českej družiny. Zúčastnil sa na bojoch a dosiahol hodnosť majora. Bol členom deputácie k ruskému cárovi Mikulášovi II. v roku 1914, kde ho podrobne informoval o slovenskej otázke a vzniku možného budúceho štátu Čechov a Slovákov.
Martin Oríšek (1887 ‒ 1966)
Povolaním učiteľ, po vojne inšpektor. Do ruského zajatia padol v roku 1916. Do légií vstúpil ešte pred bitkou pri Zborove. Podľa dobových svedectiev sa vysoko vyzdvihujú jeho kultúrno-národné a osvetové aktivity. Od decembra 1917 bol vedúcim slovenskej sekcie v Odbočke NR v Rusku. Neskorší predseda MO MS v Martine.
Bohdan Pavlů (1883 – 1938)
Novinár, politik, diplomat. Narodil sa na Morave, ale vyrastal na Slovensku, a sám sa cítil viac Slovákom ako Čechom. K Rusom prebehol už v roku 1914 a čoskoro získal od petrohradskej vlády povolenie organizovať v Rusku čs. zahraničný odboj. Na Sibíri bol predsedom dočasného výkonného výboru Č-SNR. Po vojne pracoval v diplomatických službách až do predčasnej tragickej smrti.
Milan Rastislav Štefánik (1880 ‒ 1919)
Ideový otec česko-slovenských légií a kľúčová postava prvého zahraničného odboja. Po vypuknutí vojny sa ako francúzsky občan prihlásil do francúzskej armády. Po leteckom výcviku bojoval na západnom fronte a na vlastnú žiadosť aj v Srbsku. Zakladateľ Česko-slovenského štátu a minister vojny. Tragédia či zostrelenie 4. 5. 1919 pri návrate do vlasti sa nikdy spoľahlivo neobjasnili.
Pavel Varsik (1891 – 1939)
V roku 1915 bol v ruskom zajatí. Na vlastnú žiadosť vstúpil do srbskej armády ako dobrovoľník v roku 1916. Dosiahol hodnosť poručíka srbskej armády, od konca roka 1916 ho presunuli do Ruska. Neskôr bol ťažko ranený a prevezený do Francúzska. Dôstojník 22. čs. streleckého pluku vo Francúzku. Po vojne pôsobil ako riaditeľ Legiobanky v Bratislave.
Rudolf Viest (1890 ‒ 1945)
Pôvodom z národoveckej rodiny. Od roka 1914 bol v ruskom zajatí. V roku 1915 sa prihlásil u srbského veľvyslanca do srbskej armády. V roku 1916 sa zúčastnil na ťažkých bojoch pri Dobrudži. Neskôr organizoval dobrovoľníkov v Rusku. Po vojne jediný generál slovenskej národnosti. Člen Matice slovenskej. Veliteľ povstaleckej armády v roku 1944. Bol zajatý Nemcami a popravený pred koncom vojny.
… a už ďalší zabudnutí Slováci.
V zahraničnom vojsku v Taliansku, vo Francúzsku a v Rusku pôsobilo 109 590 slovenských a českých legionárov. Počet Slovákov sa odhaduje od 7,23 percenta až desať percent z celkového počtu. Práve v týchto dňoch si symbolicky pripomíname sté výročie od príchodu posledného tridsiateho šiesteho transportu z Vladivostoku do talianskeho Terstu 11. 11. 1920. Hranice novej republiky prekročili legionári 13. 11. 1920 a až vtedy sa pre nich v skutočnosti skončila vojna. Boli to celé dva roky od ukončenia bojov prvej svetovej vojny v Európe.
Na záver treba pripomenúť, že obeť, ktorú priniesli česko-slovenskí legionári, je pre dnešnú mladú generáciu v súčasnosti nepredstaviteľná. Boli to skutoční hrdinovia. Ďaleko od svojich domovov bojovali za ideu štátu, ktorý v danom momente ani neexistoval a jeho vznik bol neistý. Ich obeť nebola zbytočná a ich boj nás zaväzuje!
Matica slovenská si toto významné výročie pripomenie odhalením pamätnej tabule na budove bývalej Legiobanky v Bratislave.
Medzi česko-slovenskými legionármi sú aj ďalšie mená, ktoré si zaslúžia pripomenutie: Ferdinand Alexy, Jozef Barica, Ladislav Bodický, Ján Jaromír Chorvát, Ivan Daxner, Pavel Dohnanský, Ján Drang, Anton Granatier, Milan Hatala, Jozef Horváth, Ján Imro, Ján Janček, Ferdinand Klátik, Gustáv Koštial, Ján Križan, Pavol Ján Kuna, Ján Kvačala, Ján Lichner, Ivan Markovič, Štefan Mihál, Matej Miškóci, Michal Ondič, Ján Papánek, Rudolf Slabej, Ľudovít Šimko, Michal Širica, Filip Tretiník, Ján Tvarožek, Juraj Tvarožek, Jozef Vaško, Ondrej Voskár, Peter Zachar a iní.
Text: Peter Schvantner
Foto: Archív LA SNK, VHÚ SR, internet
Komentovať