Okrem významných okrúhlych výročí mnohých slovenských národných dejateliek a významných udalostí v minulom roku, medzi ktoré patria výročie Slovenského Národného Povstania a výročie založenia spolku Živena, si toto leto pripomíname aj jedno menej známe výročie, ktoré vďaka svojej neobyčajnosti a veľkej odvahe Bratislavčanov stojí za to spomenúť. Jedná sa o 215. výročie obliehania Bratislavy francúzskym vojskom a hrdinského odporu obyvateľov, ktorí sa silného a hrôzostrašného nepriateľa nezľakli. Udalosť bola súčasťou vírivého obdobia Napoleonských vojen, ktoré dvakrát priamo naše hlavné mesto nezabudnuteľne zasiahli a dokonca sa stalo miestom, kde sa rozhodovalo aj ich priebehu…
Dejiny nášho hlavného mesta sú bohaté na osobnosti a rôzne dôležité udalosti. Okrem množstva významných domácich dejateľov a intelektuálov, ktorí sa tu narodili alebo pôsobili, sa stala Bratislava cieľom aj mnohých významných osôb zo zahraničia. Spomeňme aspoň, niektorých „návštevníkov“ hradu alebo mesta, teda svätého pápeža Leva IX., slávneho nemeckého cisára Fridricha Barbarossu, ruského cára Petra Veľkého a samozrejme aj jedného z najznámejších vojvodcov – francúzskeho cisára Napoleona…
Aj z tohto dôvodu nemôže byť pre nikoho prekvapujúce, že sa s Bratislavou spájajú aj udalosti, ktoré prekročili svojim významom priestor Slovenska a mali vplyv na európske dejiny. Medzi takéto udalosti bez váhania môžeme zaradiť aj dianie, vďaka ktorému sa meno mesta objavilo okrem učebníc svetového dejepisu aj v názve ulice v Paríži. Hovoríme o Bratislavskom mieri, ktorý v roku 1805 ukončil vojnu medzi Napoleonom a Habsburskou monarchiou. Tento mier znamenal pre Francúzov veľký úspech, ale pre Habsburgovcov nenapraviteľnú pohromu. Nielenže museli zaplatiť vysoké reparácie a stratili viaceré územia v prospech Francúzska a jeho spojencov, ale výsledkom mieru bol aj zánik Rímskej ríše nemeckého národa…
Práve pre tieto dôvody, nie je žiadnym prekvapením, prečo sa dodnes v Paríži neďaleko hrdého víťazného oblúku Napoleona Bonaparteho vyníma aj ulica Rue de Pressbourg.
Tento mier však okrem tvrdých podmienok znamenal aj pre mnoho obyvateľov Rakúskej ríše úľavu, pretože ukončil krvavé boje, v ktorých bojovali aj obyvatelia Bratislavy. Avšak francúzska taktika rozhodnutia vojnového konfliktu na území nepriateľa, zasiahla aj oblasť dnešného Slovenska. Len tri dni potom ako 12. novembra 1805 získali bez boja hlavné mesto ríše – Viedeň, začali Francúzi jasne preukazovať, že si nenechajú ujsť ani príležitosť, získať aj jedno z najväčších uhorských miest na Dunaji. Dňa 15. novembra sa objavili traja jazdci v zelených uniformách. Jazdci mali svojimi uniformami pripomínať rakúskych vojakov, preto sa im bez odporu podarilo získať Bratislavský most. Až vtedy si mesto uvedomilo aká je skutočnosť. Most však držali len tri dni a hneď potom museli títo dvaja francúzski husári a poručík odísť. Udalosť na oko zbytočná až priam vtipná, ale predznamenávala príchod vojska omnoho početnejšieho, ktoré už smiech v nikom nevyvolávalo. Medzi tým došlo k vymenovaniu nového veliteľa mesta, nakoľko starý veliteľ – Pálfi, ktorý plnil tajné rozkazy na prípravu mesta na okupáciu a nie na boj, z mesta ušiel. Pre svoj prístup kritizovaný Pálfi bol vystriedaný Majorom Bittnerom. Avšak už hneď 27. novembra došlo pre nového veliteľa skoro k osudnému dňu. Francúzi prišli sa pokúsiť získať mesto. Tentokrát však o most najprv požiadali a až potom sa vybrali do útoku. Takýto zápas však nebol ani zďaleka rovný. Mesto nebolo vôbec dobre pripravené a navyše sa Francúzi medzičasom začali valiť už aj z druhého brehu Dunaja. Celý boj sa rozhodol preto v krátkom čase porážkou málopočetnej stráže. Na Bratislavu sa strhla povodeň desiatich tisíc Francúzov. Kapacita mesta nedokázala vydržať tento nápor bez sťahovania Francúzov aj do súkromných domov. Pre nešťastnú Bratislavu sa však zjavilo ešte svetielko nádeje, keď aj títo vojaci po troch dňoch odchádzajú. Tentokrát však nie z dôvodu nízkeho počtu, ale z dôvodu prípravy na veľkú Bitku pri Slavkove…bitku troch cisárov.
Katastrofálna porážka, ktorá bola uštedrená rakúskej a ruskej armáde pri Slavkove, dotlačila Rakúsko v Brne k podpísaniu prímeria s víťazom. V Bratislave však prímerie vyvolávalo zmiešané emócie, pretože mesto malo ostať do podpísania mieru pod Francúzskou nadvládou. Preto 13. decembra Bratislavské ulice opäť neminuli čižmy francúzskych vojakov, ktorí zaplavili úbohé a bezbranné mesto takmer v dvojnásobnom počte. Len pre predstavenie si situácie, v ktorej sa mesto nachádzalo, Bratislava mala v tom čase okolo 25 tisíc obyvateľov a živila vojsko, ktorého počet sa pohyboval okolo 18 tisíc ľudí. Aj preto sa zásoby mesta rýchlo míňali, rovnako ako aj voľné lôžka v nemocniciach, ktoré sa museli okrem ranených vojakov, starať aj o nemalé číslo Francúzov, ktorých súžili rozličné choroby z nadmerného jedenia a pitia… Kapacita ubytovania vojska bola samozrejme taktiež nedostatočná a po preplnení kasárne sa museli vojaci zase uchyľovať do domov obyvateľov… Okrem problémov so zásobami a kapacitami mesta, došlo však aj k násiliu. Najväčší násilný stret sa udial asi ešte 1. decembra, v predvečer bitky pri Slavkove, kedy cez Bratislavu prechádzalo francúzske vojsko z Trnavy „sprevádzané“ aj zajatcami. Obyvatelia, pokúšajúci sa ich odvážne oslobodiť, sa dostali prirodzene do stretu s pochodujúcimi vojakmi, ktorí všetko vyriešili rozohnaním davu šabľami.
Takáto celkovo neudržateľná a komplikovaná situácia spôsobila, že mešťania sa pokúsili so svojimi prosbami obrátiť na samotného Napoleona. Tento francúzsky vojvodca, našťastie privolil a došlo ku odveleniu polovice vojska z Bratislavy. Celá prosba bola sprostredkovaná vďaka slávnemu maršalovi Davoutovi. Tento francúzsky maršal bol zo všetkých Napoleonových generálov najzdatnejší a dokonca býva občas označovaný ako jediný, ktorý sa mu mohol schopnosťami vyrovnať. Veľmi sa vyznamenal v tej dobe jednej z najkrvavejších bitiek, v bitke troch cisárov, kedy zastával ako generál legendárneho Tretieho zboru kľúčovú úlohu. Práve tento muž sa stal veliteľom okupačného vojska v uhorskom korunovačnom meste.
Okupáciu muselo mesto prijať a niesť ako bremeno až kým nedošlo 26. decembra v Primaciálnom paláci k podpísaniu mieru. Za francúzsku stranu sa zúčastnil mierového rokovania známy francúzsky minister zahraničia Ch. M. Talleyrand. Napoleon ani cisár František II. sa v Bratislave neukázali. Najslávnejší francúzsky vojvodca ostal v hlavnom meste rakúskej ríše, odkiaľ situáciu sledoval a následne aj zmluvu ratifikoval. Začalo sa hromadné opúšťanie mesta vojskom, zanechávajúcim za sebou nezabudnuteľnú pamiatku, ktorá ťažila Bratislavčanov ešte dlhé roky po ich odchode. Straty, ktoré mestu Francúzi za celý čas narobili presahovali 285 tisíc zlatých, pričom mesto nemalo financie samé pokryť ani polovicu. Kvôli množstvu nesplatených dlhov sa preto obrátilo aj na samotného rakúskeho cisára, ktorý však pokryl iba časť, z dôvodu celkových finančných problémov štátu.
Táto situácia postačila na to, aby sa pre mesto celá vec nazvala tragickou. V skutočnosti však vojna nepovedala ani z ďaleka posledné slovo, pretože na mesto čakalo ešte omnoho náročnejšie obdobie. Ešte ľudia ani nestihli zabudnúť na útrapy minulej vojny a už sa ukázala krátkosť životnosti mieru medzi Napoleonom a Habsburskou monarchiou, ktorá nedosiahla ani štyri roky.
Samotný rok 1809 sa pre Bratislavu nezačal pozitívne. Došlo ku odklonu Dunaja a následne bez varovania valiaca voda z druhej najdlhšej rieky v Európe zmietla Petržalku z povrchu a zaplavila aj časť mesta. Tento incident znamenal pre nemalý počet obyvateľov smrť alebo v lepšom prípade, stratu strechy nad hlavou a zničenie hospodárstva. Celý tragický odklon bol výsledkom upchatia koryta ľadovými kryhami.
Následne sa spustil vír bitiek a začala sa jedna bitka za druhou. Zo začiatku sa prikláňalo víťazstvo k vojakom rakúskej ríše, ale potom sa karta úplne obrátila a začal na obrátkach naberať starý známy scenár. Už 13. mája padla bez odporu opäť Viedeň. A už o tri dni bolo možné Francúzov vidieť v člnoch na Dunaji plaviť sa k Bratislave. Ich zámery rýchlo získať mesto sa však stretli na rozdiel s úspechom, stretli iba s odporom uhorských mužov. Aká vrtkavá a nejasná je vojna zažili však aj habsburskí a francúzski vojaci pri dedinách Aspern a Essling. V tzv. bitke pri Asperne, v ktorej mimochodom bojovali aj Slováci, sa podarilo Napoleonovi stretnúť s prekvapivou porážkou. Jeho plán dostať sa na druhý breh Dunaja, totiž z dôvodu tvrdého odporu nevyšiel. Celá táto udalosť síce zvýšila sebavedomie Rakúska, ale výrazne sa zvýšil aj strategický význam Bratislavského predmostia…
Predmostie bolo postupne opevňované a začali ho chrániť jednotky generála V. F. Bianchiho, s počtom 2 500 mužov. Po francúzskom pokuse dostať sa do Bratislavy po Dunaji, bola časť dokonca odvelená do mesta. Brániť mesto sa rozhodli aj odvážni obyvatelia, ktorí sformovali občiansku jednotku tvorenú 1 600 mužmi. Silu ich odhodlania sa chystala preveriť drsná skúška bojom. Francúzska slávna armáda totiž pripomínala skôr rozbehnutý a nezastaviteľný vlak, ktorý sa valí rýchlo cez takmer celú Európu. Francúzska armáda v danej dobe predstavovala veľmi moderné, silné a skúsené vojsko.
Nadišiel 1. jún a s ním začal očakávaný útok. Pred predmostie sa postavilo vojsko pod velením generála Davouta, hrdinu zo Slavkova, skladajúceho sa zo 14 tisíc bojom skúsených mužov. Takéto množstvo silných a bojachtivých rúk sa tvrdo vrhlo proti významne menšiemu počtu obrancov. Ich bojová verva však narazila na statočný a nekompromisný odpor. Obrancovia na predmestí, napriek svojej veľkej číselnej nevýhode, svojim odhodlaním a húževnatosťou zasadili francúzskej pýche facku. Davout sa musel teraz stiahnuť. Nasledoval ďalší pokus, ktorý tvoril 18 tisíc mužov. Súboj bol tvrdý a vyžiadal si výrazné straty na oboch stranách. Francúzski muži sa však na druhý breh Dunaja stále mohli iba pozerať. Davout sa opäť stiahol, ale stiahli sa aj obrancovia, uvedomujúc si nemožnosť brániť proti takej presile Petržalku. Presunuli sa však do pevnosti na mieste dnešného sadu Janka Kráľa, zostávajúc stále na spoločnom brehu s Francúzmi. Opustené pozície Francúzi zabrali závratnou rýchlosťou a rozostavali na nich svoje výkonné delostrelectvo, ktoré bez zľutovania začalo spúšťať na Bratislavu svoju nebezpečnú smršť. V momente začal veľký požiar hltať domy obyvateľov. Nastal chaos. Mnohí obyvatelia vtedy začali utekať do okolitých dedín vyhľadávajúc bezpečie od delostreleckých striel. Po tejto ničivej búrke sa rozhodli Francúzi prejsť cez Dunaj člnmi. Tento pokus sa však vyhol akémukoľvek úspechu. Celú situáciu sledoval aj sám Napoleon, ktorý svoju netrpezlivosť 14. júna jasne dal v liste Davoutovi najavo. Približne v tom čase sa do mesta dostavil rakúsky arcivojvoda Ján, ktorý pokračoval v opevňovaní mesta a viedol jeho obranu. Na Napoleonov pokyn mal dať Davout 23. júna opäť slovo delovým hlavniam a zase sa malo začať ostreľovanie. Z dôvodu nedostatku munície a diel, sa však hneď rozkaz nemohol uskutočniť. Po potrebnej príprave 26.júna Davout varoval arcivojvodu, že ak nekapituluje, mesto bude delostrelectvom úplne zničené. Mesto sa však rovnako ako pred tým, tak ani teraz nerozhodlo cúvnuť čo i len o centimeter. V takejto komplikovanej chvíli prichádza do mesta dokonca sám cisár František II. podporiť obrancov a obyvateľov. V noci sa začala ničivá prehánka delových palieb, sprevádzaná krikom obyvateľov a rýchlo sa šíriacimi plameňmi. Tieto strašné zvuky sa ozývali aj v priebehu dňa. Nasledovali potom ďalšie a ďalšie tragické dni plné hrôzy, ale Francúzska vlajka ani tentoraz nad Bratislavou nezaviala. Dňa 30. júna prišiel do francúzskeho tábora rozkaz od Napoleona k okamžitému útoku. Veľká snaha Francúzov, ale nebola vôbec odmenená. Napriek nerovnému súboju sa nepodarilo zarytým nepriateľom Rakúska prekonať hrdinskú obranu. Boj začal pripomínať boj Dávida a Goliáša. Výrazne väčšie a skúsenejšie vojsko sa nedokázalo vysporiadať s odporom, ktorého počet vôbec nedosahoval počet jeho mužov. O osude mesta sa ale nakoniec rozhodlo opäť niekde inde. Napoleon sa pripravoval na boj, ktorý rozhodne o víťazovi vojny. Po ďalších prípravách sa mu na inom mieste podarilo prejsť na druhý breh Dunaja a stretnúť sa s Habsburskou armádou. Začala sa bitka pri Wagrame, ktorá prebiehala v dňoch 5. a 6. júla. Z veľkej bitky si víťazstvo vzalo znovu Grand Armeé a podpísalo sa prímerie. Rakúska ríša dala Francúzom do podpísania mieru nemalé územie, ktorého súčasťou bolo aj naše dnešné hlavné mesto. Čo sa nepodarilo Davoutovi silou a strachom, podarilo sa prímerím. Pozície, ktoré boli obmyté drahou vlasteneckou krvou a ktorých obrana zranila alebo ukončila životy nemalého počtu Francúzov, dostávali do rúk zrazu bez námahy. Ulicami mesta sa znovu rozozvučal synchronizovaný pochod vojska, ktorý sa odrážal od smutných zvyškov spálených domov. Najprv Bratislavu obsadila saská divízia a potom sa pridali Francúzi. Tentokrát však v meste pobudli omnoho dlhšie ako v roku 1805, nakoľko Schönbrunnský mier nastal až 14. októbra. Rokovania, ktoré sa viedli boli omnoho komplikovanejšie a dlhšie ako tie predchádzajúce v Brne a Bratislave. (Neraz sa nebezpečne priblížila hrozba obnovenia bojov pozn. autora) Preto nie je náhoda, že sa vybral Napoleon v tajnosti na cestu po okupovanom území skontrolovať tamojšie posádky a posúdiť miestnu obranyschopnosť. Na jeho dlhej ceste sa zastavil aj v meste v tých časoch nazývaným aj ako Pressburg (názov Bratislava začali používať až štúrovci pozn. autora). Po svojej kontrole mal ísť na prechádzku na Somársky vrch, odkiaľ si užíval sledovanie výhľadu na krásne, ale tvrdohlavé mesto. Kedysi to miesto pripomínal aj kamenný stĺp, ale sa nezachoval. Ďalšou zastávkou mal byť park, v ktorom rozjímal pri hrobe francúzskeho dôstojníka, ale opäť ani táto pamiatka na strašnú vojnu sa do dnešných dní nezachovala. Tak sa skončila návšteva slávneho Korzičana v Bratislave, ktorá si musela vďaka jeho ctižiadostivosti liečiť svoje hlboké rany. Mnoho ľudí bolo mŕtvych alebo ranených, počet zničených domov presahoval 123 a škody už prevyšovali jeden milión zlatých dukátov. Francúzske škody zasiahli aj významnú slovenskú kultúrnu pamiatku. Pri odchode si totiž neodpustili zničenie slávneho a dovtedy zachovaného hradu Devín. Tento čin mohol byť produktom ich rozmarov alebo možno dokonca aj pomstychtivosti. Napoleonské vojny celkovo stáli mesto vyše 2 milióny zlatých dukátov a znížili obyvateľstvo o takmer polovicu.
Napriek však silným bolestiam a aj porážkam, Francúzom sa nepodarilo vziať mestu úplne jeho hrdosť. Obrancovia ukázali svojho silného neochvejného ducha, keď sa postavili tvárou v tvár imperialistickému Francúzsku a bránili svoje mesto. Preukázanie veľkých cností akými boli hrdinstvo, statočnosť, viera a patriotizmus aj v ťažkých situáciách je úctyhodné i dnes. Bodku za celou udalosťou tvorí bratislavský pluk. Pluk tvorený zväčša Slovákmi z troch slovenských žúp, sa zúčastnil porážky Napoleona, po jeho tragickej ruskej výprave, v bitke pri Lipsku, ktorá rozhodla o osude impéria slávneho Napoleona Bonaparteho.
Hugo Kováč
OMM Bratislava I
Komentovať